Obec bola založená po vzniku v roku 1922 slovenskými  prisťahovalcami z oblasti Tatier a Oravy z Poľskej časti. Prišli  sem hospodáriť  na rozparcelovaný  bývalý  veľkostatok Coburgovcov./ Ferdinand Maximilián Karol Leopold Mária Coburg. Jednoduchšie, Ferdinand Bulharský. Cár, ktorý sa na Slovensku ocitol v exile. / Do dnešnej  Orávky v roku 1922 prišlo 326 ľudí, čo predstavovalo  64 slovenských rodín, ktorí  by v dôsledku  podpísania Trianónskej  zmluvy v roku 1920  sa  stali  obyvateľmi Poľska. Pokiaľ chceli po vytvorení  hraníc Československa po 1. svetovej vojne  predkovia terajších obyvateľov Orávky, gorali z oblasti južného Poľska a Oravy žiť na Slovensku museli sa presťahovať.  Bolo im  poskytnuté územie na juhu Slovenska, ktoré sa vytvorilo z časti katastrálnych území Rimavská Seč a Cakov, okolo  Coburgovského kaštieľa a coburgovských  statkov.

Do časti s názvom Čobánka, oblasť vytvorená z katastrálneho územia Rimavská Seč sa prisťahovali rodiny  a to: Jurčákovci, Kudjovci, Režutkovci, Cisárykovci, Zosiakovci, Oravcovci, Adamčíkovci, Vojtušákovci, Pastvovci a Mouchovi.

Do časti Kacagó  tvorenej z časti katastra Rimavská Seč a Cakov sa prisťahovali rodiny  a to:  Marmulákovci, Bialoňovci, Jurčákovci, Klapišovci, Kubackovci, Jablonský, Privarovci, Vykydalovci, Machajovci, Vyrvovci, Moňákovci, Baneckovci, Podzimekovci, Oškvarekovci, Bolčárovci, Rapčaniakovci.

Náslendne počas  nasledujúcich rokov  sa prisťahovali rodiny  a to: Bieľovci,  Brenkusovci, Chovancovci,  Janoviakovci, Jablonský, Kovalčíkovci, Kudjovci, Lachovci, Piecušiakovci, Rezutkovci, Moňákovci, Vontorčíkovci , Lipničanovci, Michalicovci,  Zemančíkovci,  Adamčíkovci, Vyrvovci, Lašákovci,  Bialoňovci, Lipničanovci .

Treba  pritom poznamenať, že  pre týchto  Oravcov bol  nový začiatok veľmi ťažký. Doma nemohli  predať svoje majetky a  museli sa zadĺžiť keď si chceli kúpiť nové majetky. Okrem toho svoje hospodárstvo zakladali  v čase hospodárskej krízy a taktiež pôda, ktorú kúpili sa  značne líšila  od horno - oravskej pôdy a taktiež plodiny pestované  boli úplne inakšie, náradie na obrábanie  sa líšilo od ich náradia.  Boli ďaleko od  domova  a v úvode mnohí museli bývať v hospodárskych budovách. Boli stavané tzv. legionárske domy. Kým sa stačili  aklimatizovať po Mníchove 1938 a Viedenskej arbitráži uvedené  územie pripadlo Maďarsku. Obyvatelia prišli o svoj majetok a museli sa násilne vysťahovať  na územie  Slovenska. Po skončení II. svetovej vojny  sa obyvatelia vrátili domov a museli začať odznova.  Občania postavili dedinu opätovne a začali  obrábať  pôdu a stavať si nové obydlia.  28.12.1957 bol  skolaudovaný nový Kultúrny dom  spojený s obecným úradom. Tento v 60. rokov bol dostavaný o ďaľšie priestory. V Uvedenej budove boli aj kancelárie  novozaloženého poľnohospodárskeho družstva , ktoré  prešlo rôznymi premenami až po  akciovú spoločnosť, ktorá začiatkom 21. storočia zaniklo. Následne na  pôde začali pracovať  súkromníci, ktorí  sa vykryštalizovali do súčastného stavu.   Kultúrny dom prešiel veľkou rekonštrukciou v roku 2012 .

Dominantou obce  sa stal nový Rímsko - katolický kostol Sedembolesnej Panny Márie, ktorý bol postavený v rokoch  1993 – 1995, a strecha vymenená v roku 2013.